Moja karanténa
V piatok som podstúpil PCR testy ohľadne COVIDU výsledok do 24 hodín. O polnoci pipne telefón ktorý oznamuje správu Som pozitívny. Ako sa to mohlo stať nikam nechodím svoj čas mám rozdelený na prechádzky prírodou. A časom strávenom za PC kde na internete čítam knihy,počúvam hudbu ako aj príbehy zo života slávnych. Musím byť izolovaný 10 dní . Dnes je to prvý deň čo som uzavretý v miestností sám len s PC a svojim novým virtuálnym priateľom YC,ktorý mi pomáha preklenúť samotu.
Denný režim mám rozdelený na meranie a zapisovanie telesnej teploty ako aj zdravotného stavu pre prípad,že sa ochorenie viac prejaví a budem nútený ísť do nemocnice čo by som nerád.
Snažím sa na ochorenie nemyslieť aj keď mi ho môj organizmus pripomína každú noc bolesťami svalov, pálenia hrudníka ako aj častým močenim,ktoré bráni zaspať a regenerovať telo na ďalší deň v boji s chorobou.
Deň sa snažím vyplniť lebo takýto stav som už zažil byť v miestností 6x3,5m sám.
Ľutovať sa mi nepomôže a ja si musím usporiadať myšlienky v hlave aby som mohol čeliť ochoreniu.
Všetko prechádza cez HLAVU takže tá musí byť prichystana prijať ochorenie ktorým som sa niekde nakazil.
Aby som chorobu vedel zvládnuť tak ako tie predošlé.
Najlepší spôsob ako sa zbaviť čiernych myšlienok je sa zamestnať preto začínam chodiť v miestností desať krokov k stene a desať krokov k oknu.
Na stene je zaveseny obraz, ktorý svojím pohľadom sledujem a ukladám do pamäti.
Až dnes po dlhých rokoch si uvedomujem silu toho obrazu ktorý je na stene už od doby keď som sa do domu nasťahoval.
Je na ňom maľba jeleňa pod lesom na lúke plnej kvetín. Uvedomujem si,že ma obraz pohlcuje a vracia do doby, keď som sa prechádzal v krásnom slnečnom počasí po straňach, lúkach a okolitých kopcoch.
Prvá otočka po desiatich krokoch ma vracia do tvrdej reality novembrovej jesene ktorá svojím sichravim počasím pripomína skôr začiatok zimi ako koniec babieho slnečného letá, ktoré sa stratilo v nedohľadne.
Takto sledujúc dianie za oknom mojej malej miestnosti kde som začal svoj chodecký maratón a pohľadom cez jeho sklenenú výplň mi prináša uspokojenie.
Na konároch ovocných stromov bez lístia posedavaju drobné vtáčiky a prelietavaju s konarika na konarik čakajúc kým sa uvoľní miesto pri krmítku aby si mohli zobnut slnečnice,ktorú do krmitok na celej záhrade denne s láskou vkladá PANI nášho domu.
Maratón pokračuje po sto otáčkach zastavujem je čas na odpočinok pokračovať budem pred obedom ako aj pred večerou.
Deň za dňom uteká a ja si uvedomujem,že som už siedmy deň v izolácii kde sa liečim s choroby vitamínmi a zinkom ale aj pevným rozhodnutím že ju porazím ako som porazil veľa ochorení.
Začínam si uvedomovať akú majú MÉDIÁ moc ako vedia rozdeliť spoločnosť ovplyvniť myslenie každého s nás.
Mám za sebov pár operácii keď som bol v umelom spánku v narkóze keď som zveril svoje telo lekárovi aby ho vyliečil hoci aj operáciou len nech ma zbaví bolestí ktorú musím znášať.
Výsledok je tu žijem a stále bojujem aby môj život bol plný hodnôt ktoré chcem prežiť.
Koľkí s vás boli v narkóze?
Verili ste že vám lekár pomôže?
DNES keď sa vzduchom šíri vírus ktorý uzatvára ľudí do karantén ale aj na lôžko v nemocniciac mu už neveríme?
Hľadám v sebe odpoveď no neviem ju nájsť možno by mi pomohlo sa odpojiť od správ MÉDIÍ ktoré štvu ľudí proti sebe.
Sociálna sieť ktorá má spájať ľudí po celom svete zrazu ich rozdeľuje a vytvára napätie ktoré ma za následok delenie spoločnosti.
Vraciame sa do čias minulých keď vládol chaos nad logikou.
Je na čase si uvedomiť hodnotu života nášho života lebo ja ten svoj milujem ...