CIEĽ DNEŠNÉHO DŇA

Otváram oči a pohľadom hľadám ciferník hodín aby som sa presvedčil, že je už ta ranná hodina ktorá má vyháňa s teplej postele do studeného zimného rána.

Vstávam a ako robot ktorého niekto naprogramoval vchadzam do kuchyne kde ešte v prítmí nalievam do varnej kanvice vodu na rannú kávu. 

Hrnček naplnim čerstvo zomletou kávou ktorú som si večer namlel na ručnom mlynčeku  s doby Márie Terézie. 

Dokiaľ voda zovrie sa rýchlo umývam v ľadovej vode ktorú čerpám so studne a v sudku od piva s urezaným vrchom skladnujem v rohu kuchyne na starej kamenej podlahe.

Osvieženie vodou pomohlo už celkom  fit zalievam kávu ktorej vôňa zahlti celú drevenicu v ktorej teraz bývam.

Nakoľko je môj životný príbeh veľmi dlhý tak len v krátkosti.

Po rozvode deportácia s bytu na koľko som ho žene daroval zrušením BSM. 

Dlhých desať rokov som sa túlal s ubytovne do podnájmu až som skončil na chodníku.

Spojenie hazard a peniažky vás na ten chodník môže dostať tiež.

Cesta späť je trnista preto musíš ovládať slovíčko CHCEM a tak to dokážem. 

Internet je plný rôznych ponúk kde som našiel aj ponuku na túto drevenicu v horách.

Inzerát znel ponúkam bezplatné ubytovanie podmienka starostlivosť o drevenicu po dobu desať rokov.

Ranný rituál pokračuje rýchle raňajky sladké pečivo ktoré si pečiem sám  v starej kamenej pecí čo stojí v rohu kuchyne,kávou lebo mlieko dostal môj štvornohý priateľ kocúr Puco.

Ako každé ráno aj dnes musím ísť na veľkú potrebu do vzdialenejšej časti dvora kde stojí kadibudka.

Pri sedení na drevenej studenej doske si uvedomujem že ako málo stačí aby bol človek šťastný.

Napochytro sa obliekam. 

Posedenie v kadibudke mi napovedá, že sa musím dobré obliecť.

Nakoľko vietor naráža svojou silou do dvier kadibudky  s vločkami mokrého snehu.

Hrnček od nedopitej kávy nechávam na stole a už zamykám chalupu pred možnou nevytanou  navštevou.

Kľúč povesujem na klinček nad hornou zárubňou starej storočnej drevenice kde ho môže objaviť len ten kto o skrýši vie.

A tých je len zopár ľudí s ktorými som nepretlhol puto priateľstva a sú u mňa stále vítaný ako aj mladý majiteľ zdedeneho majetku žijúci v ďalekom Nórsku kam odišiel za prácou.

S čiapkou stiahnutou až po uši a rukami vo vreckách nepremokavéj zimnej bundy ktorú mi k Vianociam daroval Ježiško v podobe priateľky ktorej nie som ľahostajný. 

Pomaličky postupujem lesom až k asfaltovej ceste čo mi trvá pár minút no cesta do mesta na železničnú stanicu bude trvať hodinku rýchlej chôdze.

Sneh a silny nárazový vietor mi nechce dovoliť v rýchlej chôdzi, musím sa zavše otočiť chrbtom aby ma nesfukol s cesty.

V duchu nadávam že som si už dávno mal kúpiť staršie auto na cestu do práce. 

No strach ktorý vo mne prebúdzajú spomienky na haváriu pri ktorej mi cyklista vbehol do cesty a ostal nehybne ležať na ceste zaliaty krvou ma presviedča že mi žiadne auto nieje potrebné. 

Cyklista prežil neostali mu žiadne následky no v mojom podvedomí ostal obraz ktorý vyvolával blížiacu sa smrť ktorú som mohol spôsobiť. 

Malá železničná zastávka v centre mesta je môj prvý dosiahnutý cieľ dnešného skorého rána. 

Na dvojkolajovom nástupišti už čakajú niektorý cestujúci na prichádzajúci vlak ktorý nás odvezie do krajského mesta za prácou.

Nástupište nieje prekryté a tak sneh vytvára s našich postáv snehuliakov.

Všetci ticho stojíme uzavretý do vlastných myšlienok.

S úvah ma preberie hukot a hrmot kolies prichádzajúceho vlaku.

Vlak s doby keď ešte súdruhovia s Moskvy cestovali k nám za krásami stovežatej Prahy za odmenu s Kolchozu plnia  cestujúci medzi ktorých dnes patrím aj ja.

Vagón sa skladá s kupé kde je osem miest na sedenie.

Nakoľko som dával prednosť dámam nastúpil som medzi poslednými a tak miesto ktoré v kupé ostalo je pri okne.

Vlaková súprava nieje ešte vykurena a tak usadam na voľné miesto aj v zimnej bunde.

Vlak sa pohol a mňa čaká pol hodiny cesty s ľuďmi ktorých nepoznám no stretávam ich každý tretí deň na železničnom nástupišti.

Pri dverách sedí dvojica mladých možno milencov ktorý si cestu krátia bozkami a štebotanim si do ucha aby nik s okolia kupé nepočul ich vyznanie lásky.

Zavieram oči.

Prichádza sen vidím svoju prvú lásku ako  jej prstami hľadím dlhé čierne vlasy ktorými zakrýva svoje malé prsia ku ktorým sa chcem dostať aby som sa mohol dotknúť  zakázaného ovocia.

Ostrý hlas ma prebudí zo sna.

Sprievodca chce od každého cestovný lístok,podávam mu svoj zakúpený ešte pred týždňom platný na celý mesiac čiarkov potvrdí cestu a lístok mi vráti. 

Cestu sledujem pohľadom s okná do ktorého naráža sneh ako keby sme išli v protismere a tak vytvára clonu vychadzajucemu slnku,ktoré ukončí silu noci.

Zastavujeme vlak tu cestu končí, vystupujem s kupé ako posledný pozerám na hodinky a zisťujem že mám len päť minút aby som stihol trolejbus ktorý má odvezie do cieľa mojej cesty.

Trolejbus plný cestujúcich tesniacich sa v úzkej chodbe vytvára tvár hada. V tlačenici objavím milencov ktorý cestovali so mnou vlakom a tak sa ich snažím pohľadom pozdraviť. 

No môj pohľad vyvolal na tvári dievčaťa červen ktorý prekrýva úsmevom a tak sa priznáva k rannym bozkom ktorými obdarovala svojho priateľa. 

Po troch zastávkach vystupujem na zastávke odkiaľ to mám do práce len pár metrov.

Ciel mojej cesty.